Nechceme však, bratia, aby ste nevedeli o zosnulých, aby ste sa nermútili ako ostatní, ktorí nemajú nádej. Lebo keď veríme, že Ježiš umrel a vstal z mŕtvych, tak aj Boh privedie spolu s Ním všetkých, ktorí umreli v Ježišovi. 1 Tes 4, 13-14
Dnes by sme zrejme boli na cestách. Cestách, ktoré nie sú ľahké. Nie sú ľahké z toho dôvodu, lebo vedú k hrobom tých, ktorých sme milovali, a ktorí milovali nás. O to ťažšie sú tieto chvíle dnes, hoci nás srdce ťahá tam, predsa ostávame doma. Ostávame, lebo život je viac ako smrť. Ostávame, lebo sme zodpovední a v tomto svete máme úlohu, máme poslanie a preto sa musíme chrániť. Predsa aspoň takto chceme zaspomínať na tých, ktorí nás predišli, ktorí tu už nie sú. Ten súčasný núdzový stav nám určite nepridáva pokoja a sú medzi nami takí, ktorí nemôžu ísť navštíviť ani svojich drahých, ktorí žijú, možno z dôvodu choroby, či zavretej nemocnice. I do týchto momentov zaznievajú slová apoštola Pavla, ktoré adresoval veriacim v cirkevnom zbore v Tesalonikách.
Prvú vec, ktorú zdôrazňuje Pavol je povedomie toho, že smrť je súčasťou nášho života. Nevyhneme sa jej. Všetci ňou raz budeme musieť prejsť ako bránou. Pavol na smrť poukazuje ako na niečo samozrejme. My v súčasnej dobe smrť vytláčame na perifériu svojich skúseností. Keď sa len dá, chceme sa vyhnúť situáciám, okolnostiam, správam, ktoré hovoria o smrti. Radšej sme v krásnom čerešňovom sade, na rušnom kúpalisku, či v priestore, kde hrá veselá hudba. Ak uvidíme človeka v čiernom, náš ochranný mechanizmus sa zapína. O smrti nechceme počuť. Ale skôr či neskôr sa s ňou musíme zoznámiť. Odíde starý otec, stará mama. Odídu rodičia a nieraz sa stane, že odchádza dieťa. Zrazu sa náš veselý život tak zlomí, že po zvyšok našej pozemskej púte nás nič nepoteší. Apoštol Pavel preto prichádza zo slovami: nechceme však, bratia, aby ste nevedeli o zosnulých, aby ste sa nermútili ako ostatní. Chce tým naznačiť, aby sme myšlienku na smrť nevytláčali do úzadia, ako by nikdy nemala prísť, akoby tu nebola. Lebo sa môže stať, že nás prekvapí a faktom je, že vždy prekvapí, dokonca aj keď sa pripravujeme. No paradoxne nemusí spôsobiť úzkosť a zlomenosť ak…… ak máme nádej.
A to je to druhé o čom hovorí v týchto dvoch veršoch Pavel. Hovorí o nádeji: Lebo, keď veríme, že Ježiš umrel a vstal z mŕtvych, tak aj Boh privedie spolu s ním všetkých, ktorí umreli v Ježišovi. Takto nalieva do neistoty života, dokonca aj pri smrti, nádej. Nádej, že smrť je len cestou. Ale kam povedie táto cesta? Pavol uisťuje, že tí, ktorí umreli vo viere v Ježiša Krista, tých Boh privedie k sebe do svojho kráľovstva. Či i samotný Pán Ježiš nehovorí: V dome môjho Otca je mnoho príbytkov. Keby to tak nebolo, bol by som vám azda povedal, že vám idem pripraviť miesto? J 14,2.
Nech sú preto tieto slová dobrej zvesti zdrojom nádeje a upokojenia v búrlivosti tohto sveta. Majte nádej, držte sa Krista a ani smrť vás nepremôže. Žehnám vám, aby ste v takejto nádeji dokázali kráčať ďalej po ceste života. A keď, túto cestu pretne smrť, nebojte sa, lebo tak ako Kristus vstal z mŕtvych, tak aj my budeme vzkriesení. Tak veríme a tak dúfame, že to bude aj s tými, ktorých si Pán už k sebe povolal. Amen
