Kto vlastne som?

3. apríla 2021

Veľkopiatočná modlitba

Dnešný deň  je ťažký a smutný. Lebo myslím na Teba, Pane môj a na to, ako veľmi si trpel, akú vysokú cenu si zaplatil za mňa. Viem, Ty si to urobil z lásky, obetoval si sa, pretože ma nekonečne miluješ. Neviem ani vysloviť či vyjadriť vďaku. Všade je ticho, pokoj a v tom tichu premýšľam nad sebou. Kto vlastne som? Za koho si sa tak veľmi obetoval, Pane? Na Zelený štvrtok si umýval nohy učeníkom. Dal si im príklad lásky a pokory. Ty, Majster, Učiteľ, nebál si sa ponížiť a urobiť prácu sluhov. Chcem zvolať s Petrom: Pane, nielen nohy, ale celého/celú ma umy, Aby som mohla mať s Tebou podiel v Tvojom kráľovstve! Sú chvíle, keď som silná a odvážna: Pane, nikdy Ťa nezapriem! Aj zomriem za Teba! Ale naozaj? Pri prvej prekážke zbabelo utekám či zapieram: Nepoznám toho človeka! Aj keď to bolí priznať, predsa bývam občas aj Judášom.

Horlivosť, ale aj to naše, ľudské, lakomstvo…

Nechať sa oklamať, že robím správnu vec, veď ide o vyššie ciele. Konečne sa spamätá a zasadne na kráľovský trón. Tak málo rozumiem nebeským veciam a vidím len tie pozemské. Až Ťa nakoniec zrádzam, úlisným bozkom… to muselo byť hrozné. Blízky priateľ, ktorý jedol Tvoj chlieb. Falošnosť, neúprimnosť, zrada… Odpusť mi, prosím, že som občas zradcom, Judášom. Pilát – muž činu a moci. Pozná pravdu, vie, že si neurobil nič zlé. A predsa vydá rozsudok smrti. Zbabelo a alibisticky si umyje ruky pred zástupom. Čistý som od krvi spravodlivého! Ale naozaj? Veď  odsúdil nevinného! Ako mohol kľudne spávať? Nie, nesúdim ho, Pane. Lebo sa mu tiež podobám. Poznám pravdu, ale kráčam s davom: Ukrižuj Ho! A tak sa pridám tiež. Mysliac si, že si umyjem ruky a budem čistá. No tak to nefunguje. Viem. Lebo svojimi zlými rozhodnutiami a odsúdením nevinného Ťa vydávam do rúk trýzniteľom. Každé moje slovo, každé moje rozhodnutie a čin majú následky… Smrteľné.

Preto opäť prosím: Odpusť mi, Pane, že som tiež Pilátom!

Zástupy ľudí – v jednote je sila! Najprv Hosana Synovi Dávidovmu! A vzápätí: Ukrižuj Ho! Ukrižuj! Ako ľahko sa dá dav zmanipulovať. Nielen vtedy, ale aj dnes. Stačí pár poloprávd, prekrútiť skutočnosť a rozsudok smrti je tu. Hodiť kameň, opľuť, vysmievať sa, byť hrubý, násilný, zabudnúť na lásku… Aj ja som medzi nimi, Pane. Ach, odpusť mi to! Peter – skala, na ktorej si postavíš cirkev. Horúca hlava, odvážny v rečiach a potom bác! Nie raz, ale pre istotu trikrát Ťa zaprel. Bál sa o svoj život, chápem. Kohút a Tvoj pohľad… Až ma mrazí, keď na to pomyslím. Som Petrom, nie raz, ani nie dvakrát. Krásne, silné reči či sľuby. No keď na mňa pritlačia, keď mám vyznať Teba v rodine, práci, medzi priateľmi… Radšej mlčím. Bojím sa. Ale čoho? Výsmechu? Nepochopenia? Že budem za blázna?

Ešte že mám toho „kohúta“, ktorý ma zastaví. A ten Tvoj pohľad, Pane… Mohol by si ma odsúdiť, pohrdnúť mnou, zrieknuť sa ma. Veď to ja som Ťa zaprela. Ale Ty nie! Si plný lásky a pochopenia. Ty vieš všetko, Pane. Aj o mojej láske, slabej, nedokonalej… Odpusť mi, Pane, že som tiež Petrom!

Šimon Kyrenejský ide z poľa domov… Náhodný okoloidúci, ktorého prinútia, aby niesol Tvoj kríž.  Ani možno nevedel, o čo ide, čo sa deje. A predsa urobil tak veľa. Niesol kríž Spasiteľa… Pomohol blížnemu, utýranému, slabému, nevládnemu. Pomohol Božiemu Synovi! Lebo ten kríž bol aj jeho krížom. Aj zaňho si šiel na smrť. Kríž je tak ťažký, keď ho mám niesť. A to iba svoj, každodenný, ktorý mi dávaš niesť. Daj silu vytrvať, nevzdať sa. Prosím, Pane, nech ma nemusia nútiť k jeho neseniu. Nech  mám otvorené oči a srdce pre bolesť iných. Nech pomáham ochotne, z lásky, nie z prinútenia. Veď Tvoj kríž je vlastne mojím krížom. To ja som ho mala niesť, boli to predsa moje priestupky, nie Tvoje! Odpusť mi, prosím.

Krutí vojaci – popravcovia, vrahovia! Vbíjať klince do rúk a nôh, zaživa spôsobiť toľkú bolesť mnohým ľuďom. Kde sa podela láska, súcit, ľútosť? Áno, bola to ich práca,  boli za to platení, len plnili príkazy… Aj Tvoj odev sa im zišiel. Zabudli na ľudskosť. Zabijú spravodlivého, Toho, ktorý nespáchal nič zlé! No predsa aj za nich si prosil: Otče, odpusť im, lebo nevedia, čo činia! Koľko krutosti je neraz aj vo mne. Dokážem ublížiť, pribiť klinec, zabudnúť na súcit. Možno nie fyzicky, ale v srdci. Koľkých som už nespravodlivo „pribila na kríž“ mojej samospravodlivosti? Koľkých som odsúdila, krivo obvinila, spôsobila bolesť? Koľko nelásky, tvrdosti, surovosti je aj vo mne… Odpusť, Pane!

Všetci tí na Golgote: vojaci, lotri, posmievači, okoloidúci, zadosťučinenci, ale aj plačúce ženy, trpiaca matka a učeník Ján. Kto z nich mi je srdcu najbližší? Lotor, ktorý síce hriešne žil, no predsa si v poslednej chvíli života uvedomil, kde je záchrana. Že Ten, vedľa Neho ho môže spasiť, odpustiť a priviesť do Božieho kráľovstva. Aká úžasná je Božia milosť! Aj v poslednej chvíli života je ešte čas na pokánie… Ďakujem, Pane! Učeník Ján – jediný, ktorý sa nezľakol a až do posledného dychu bol s Tebou, Pane. Tak veľmi Ťa miloval. Jemu si zveril svoju matku. Kiež Ťa dokážem tak veľmi milovať ako on. Aj keď Ťa nevidím, nemôžem sa Ťa dotknúť, predsa Ťa túžim milovať, Pane Ježiši. Moja láska nie je vôbec dokonalá, práve naopak. No Ty ma najlepšie poznáš a vieš o mne všetko. Poznáš moju túžbu po Tebe, po pravej, živej, ozajstnej viere, ktorá sa nezľakne, nezuteká, nezaprie, nezradí. Po viere, ktorá stojí pod krížom, aj keď tomu ešte v tej chvíli nerozumie. Ale je pevná. Pretože miluje!

No môjmu srdcu najbližší z tých všetkých na Golgote si práve Ty, môj Spasiteľ, Záchranca a Pán! Ty, ktorý si pretrpel nesmiernu bolesť, zradu najbližších, falošné obvinenia, krutosť bičovania, ľudskú zlobu, výsmech a nakoniec hroznú smrť. Strácam slová, stekajú mi slzy. Slzy ľútosti nad mojím životom, mojimi hriechmi, slabosťami. Slzy ľútosti, že až na kríž Ťa museli pribiť pre mňa. No zároveň slzy vďaky, Pane môj. Vďaky, že si to urobil z lásky ku mne, aby som mohla večne žiť! Aký krajší a dokonalejší prejav lásky môže ešte byť? Ty si zomrel, aby som ja mohla žiť s Tebou navždy! Moje srdce smúti, no zároveň plesá radosťou a vďačnosťou.

Kto vlastne som? Som hriešna, slabá, nedokonalá, ale milovaná mojím Záchrancom!

Tak odpusť mi, prosím, Pane a zároveň prijmi moju vďaku! Chcem Ťa milovať navždy! Amen

Janka Maťová

Tiež by sa Vám mohlo páčiť…

0 komentárov

Odosla komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *