Z predreformačnej doby sa na základe archívnych dokumentov nepodaril zistiť vplyv husitských ťažení na duchovnú stránku Batizoviec. Možno sa iba domnievať, že batizovský zemepán Ján Mariáši, ktorý bol prívržencom kráľovnej Alžbety, a tak zároveň spriaznenec husitov, zasial semienka myšlienok Jána Husa a neskôr luteránstva do duší Batizovčanov.
Podľa známych osudov mariášiovskej rodiny sa myšlienky reformácie dostali do Batizoviec po roku 1542, keď je augsburské vyznanie v hornom Uhorsku už známe. Zbor s protestantskými myšlienkami bol začlenený do Hornopopradského seniorátu. V roku 1549 päť slobodných kráľovských miest Košice, Levoča, Bardejov, Prešov a Sabinov spolu s cirkevnými zbormi v Hornopopradskom senioráte predložili panovníkovi svoje vyznanie viery Confessio Pentapolitana. Pentapolitanu potvrdil kráľ Ferdinand I. Protestanti však aj naďalej museli zvádzať zápasy a boj o uznanie.
Širokorozvetvená zemepánska rodina sídliaca najmä v Batizovciach, Markušovciach a na Gemeri v Brzotíne vyznávala všetky tri hlavné vyznania – rímskokatolícke, kalvínske a luteránske. Ako úprimný prívrženec Lutherovho učenia sa javí Pavol Mariáši (1529-1587), ktorý svojho syna Žigmunda (1564-1622) poslal na štúdiá do Wittenbergu.
V 16. a 17. storočí kolísala príslušnosť batizovského zboru medzi augsburským a kalvínskym vyznaním podľa hesla „čie panstvo, toho náboženstvo“. V období prenasledovania evanjelikov sa aj držba batizovského, v súčasnosti rímsko-katolíckeho kostola postaveného v 13. storočí menila, raz bol v rukách evanjelikov, raz v rukách katolíkov, najmä po roku 1679 keď vypuklo povstanie Imricha Tököliho za obnovenie zákonnosti a za náboženskú slobodu.
Kráľ Leopold I. tiesnený Tökölim, Turkami aj Francúzmi zvolal na 28. apríla 1681 snem do Šoprone. Na ňom nespokojné protestantské stavy dokazovali, že stratili v 27 stoliciach Uhorska 888 kostolov. V priebehu snemu, ktorý sa naťahoval napísali kráľovi spolu 9 memorand, ale ich protest nemal žiaden účinok. Napokon 28. a 30. decembra 1681 bolo prečítaných 82 článkov – artikúl v prítomnosti niekoľkých úradníkov a napriek protestu evanjelikov vyhlásené za platné. Článok 25 je venovaný kostolom. Vymenované boli po dve miesta v každej stolici Uhorska, na ktorých sa mali budovať tzv. artikulárne kostoly. Tie mohli byť z dreva, bez jediného železného klinca, bez veže a zvonov, v mestách za mestskými hradbami, inde na odľahlom mieste ktoré vybrali kráľovskí komisári a s vchodom umiestneným nie z ulice alebo verejného miesta. Na Spiši to boli Hrhov, Toporec alebo Batizovce. Po zrušení artikulárneho miesta v Hrhove, v dôsledku prestúpenia hrhovských zemepánov ku katolíckej cirkvi, sa artikulárne miesto prenieslo do Batizoviec. Za zemepána Gábora Mariášiho, ako prvý evanjelický farár v artikulárnom už evanjelickom zbore pôsobil Juraj Buchholtz starší od 4. decembra 1682. Batizovce v nasledujúcich časoch boli pustošené ustavičným prechodom vojsk, raz labancov, raz kurucov. Drevený artikulárny kostol s rozmermi 17,1 x 16,1m bol postavený okolo roku 1700 na mieste známom ako „Kostolisko“. Na tomto mieste sa v lete roku 1921 začala stavať budova potravného družstva, dnes bývalé pohostinstvo „U bradáča“. Pri výkopoch základov tejto budovy sa našli kostrové pozostatky hrobov cintorína, ktorý bol pri drevenom kostole. Drevená škola stála pravdepodobne oproti kostolu na druhej strane potoka.
V roku 1756 František Mariáši a manželka Zuzana Szontág darovali pozemky na stavbu nového evanjelického kostola, fary a školy, pretože drevený kostol chátral.
V roku 1764 František Mariáši mladší a manželka Anna Mária Horváth-Stančic de Gradec zaslali prosbu kráľovnej Márii Terézii o opravu dreveného kostola. V prosbe sa uvádza, že kostol stojí na mieste prístupnom severným vetrom a vodám a ľadom z blízkeho potoka. V druhej žiadosti v roku 1768 žiadali už o postavenie nového kostola na lepšom mieste alebo o rozšírenie starého s murovanými základmi. Tretia prosba ku kráľovnej o stavbu nového kostola v roku 1769 bola odmietnutá tak, ako tie predošlé. V týchto záležitostiach stolicou vysielaná komisia podávala o stave dreveného kostola správy falošné a skutočnosť prevracajúce. Veriaci nakoniec získali iba povolenie na opravu starého kostola aj to starým materiálom.
Koniec prenasledovania a spravodlivejšie časy nastali až po vydaní tolerančného patentu kráľa Jozefa II., nasledovníka Márie Terézie, ktorý ho vydal v roku 1781. Evanjelici si mohli postaviť kostol bez veže a zvonov, faru a školu tam kde bolo 100 evanjelických rodín.V skutočnosti to však ľahké nebolo. V roku 1784 sa stal patrónom cirkvi Ondrej Mariáši opakovane prosiaci na základe Tolerančného patentu u panovníka Jozefa II. o výstavbu nového kostola.
Tolerančný kostol v Batizovciach postavili v klasicistickom slohu v rokoch 1784 až 1791 za farára Juraja Egera. Ten sa však vysviacky kostola nedožil. Zomrel v auguste 1791 ako 76 ročný. Stavba trvala dlho a dnes nie je známe či nedostatkom peňazí alebo materiálu. Svoju úlohu v tomto zohrali aj miestodržiteľské komisie, ktoré kládli pri výstavbe prekážky a podmienky. V roku 1786 na príkaz štátnej moci bolo ku matkocirkvi pripojených 16 fílií. Najviac obetavosťou Františka Mariášiho ml., ktorý sa dokončenia kostola nedožil, jeho manželky Anny Márie, jeho syna Ondreja, obetavosťou a pomocou evanjelikov bývajúcich vo fíliách sa kostol podarilo šťastne dokončiť v roku 1791. Posvätenie kostola sa uskutočnilo v II. adventnú nedeľu, 4. decembra 1791 za pôsobenia farára Ondreja Thaisa. V tomto dátume môžeme hľadať aj spojitosť so znovuzriadením evanjelického cirkevného zboru, keď ako jeho prvý evanjelický artikulárny farár začal pôsobiť Juraj Buchholtz starší práve 4. decembra 1682.
Kostol je 14 siah dlhý a 9 siah široký, čo je približne 26 m x17 m. Na východnom konci je umiestnený oltár. Má tri vchody a sedem vonkajších okien. Pôvodné drevené okná boli vymenené v roku 1821 za železné a tieto zase za drevené v roku 1988. Okno za organom je od roku 1941 zamurované, lebo ním vchádzala od severo-západu vlhkosť a organ sa rozladzoval. Po oboch stranách predoltárneho priestoru sa nachádzajú sakristie a nad nimi mariášiovské lóže, ktoré majú každá svoj samostatný vchod zvonku. Tieto lóže sú zasklené od r. 1956 kvôli zosilneniu tepelných účinkov nového elektrického kúrenia kostola. Chóry sú tri. Organový bol určený pre chlapcov–školákov, bočný severný pre parobkov, bočný južný pre mladých ženáčov. Strecha kostola bola pôvodne pokrytá šindľom. 8 rokov po dokončení kostola bola na ňu pristavená v západnom konci 12m vysoká vežička pre dva zvony, ktorá bola pri výstavbe murovanej veže v roku 1957 odstránená. Krstiteľnica, ktorá údajne pochádza zo starého dreveného kostola bola do r.1941 uprostred pred oltárom. V klenbovom oblúku nad za oltárnym oknom je nápis: „Stáněk k SláWe Boži preDkoWe staWeLi. TehDa gen snažne git Doňho porVčiLi.“
V roku 1814 daroval batizovskej cirkvi generál Ondrej Mariáši, syn Františka Mariášiho ml. oltár aj s oltárnym obrazom zmŕtvychvstania Pána Ježiša Krista od levočského maliara Zausika. Oltár je zároveň jeho pietnou spomienkou na rodičov a vojenskú dráhu o čom svedčia aj nápisy na ňom. Vpredu na stole pod rúchom a na bočných hranoloch slúžiacich ako podstavce pod postranné oltárne stĺpy je v preklade z latinčiny nápis: „Z nábožnosti k Bohu a tým, čo sú po Bohu najbližší, naproti milým rodičom ako i naproti cirkvi drahej matke, pre raz lepší život v synovskej piete a neutíchajúcej oddanosti Františkovi Mariášimu z Markušoviec a Batizoviec narodenému 20. augusta 1726, zomrelému 23. augusta 1789 a Anne Márii Horvát – Stančičovej de Gradec narodenej 11. augusta 1727, zomrelej 21. januára 1810.“ Na bočných stranách podstavcov sú erby, na ľavom je erb rodiny Mariášiovej, na pravom je erb rodiny Horváth-Stančičovej zo Strážok. Nad oltárnym obrazom v trojuholníku je znázornené božie oko, pod ním je nápis DEO,čo znamená BOHU. Na opačnej strane oltára je erb rodiny Mariášiovej a pod ním latinský nápis: „Kvôli mnohým nebezpečenstvám života v mene Boha a vlasti 38 rokov dlho bojujúc proti Prusom, Turkom, Francúzom, Rusom, na severe, juhu, východe a západe horlivo zápasiac, v poslednej francúzskej vojne pri Drážďanoch ťažko ranený, zriadil v roku 1814 tento oltár s pomocou spišského umelca slobodný barón Ondrej Mariáši z Markušoviec a Batizoviec, veliteľ – poľný maršál, komorník svätého císarsko-kráľovského apoštolského majestátu, rytier vojenského rádu Márie Terézie a ruského rádu svätej Anny prvej triedy a vlastník 37. uhorskej infantérie – regimetu (pešieho pluku).
Opätovne v roku 1816 daroval Ondrej Mariáši kazateľnicu, ktorá taktiež zostáva spomienkou na rodičov a jeho vojenské ťaženia. Na prednej strane je erb s krížom a s a viditeľným slovom „Udatnosť“. Na hornej a dolnej obrube je latinský nápis: „Po skončení francúzskej vojny s uzurpátorom Napoleónom v roku 1815, postavil kazateľnicu ako spomienku na najlepších rodičov Františka Mariášiho a Annu Máriu Horvát-Stančičovej de Gradec vystavil roku 1816 slobodný barón Ondrej Mariáši, veliteľ – poľný maršál.“
Na južnej stene chrámu medzi oltárom a dvermi sakristie sa nachádza pamätná tabuľa venovaná evanjelickému farárovi Ondrejovi Škultétymu s latinským nápisom: „ Drahému manželovi a milému otcovi Ondrejovi Škultétymu postavili smútiaca vdova a dcéry. Narodil sa 10. novembra 1782. V duchovnopastierskom povolaní bol v tejto cirkvi 35 rokov a konal ju verne. Mnohými dobrými oplakávaný zomrel 25.septembra 1843.“
Na severnej stene v priestoroch medzi oltárom a dvermi druhej sakristie sa nachádza pamätná tabuľa venovaná evanjelickému farárovi Danielovi Dianiškovi s latinským nápisom: „Milému otcovi Danielovi Dianiškovi, cirkvi evanjelickej augsburského vyznania konfesie, slova Božieho duchovnému pastierovi, postavili smútiaca vdova a deti. Narodený v Tisovci 20. decembra 1801, zomrel v Batizovciach 1. februára 1863.“
Roku 1792 bol zakúpený starý organ pochádzajúci z rímskokatolíckeho kostola buď v Lúčkach alebo Ružbachoch. Ďalší organ bol kúpený roku v 1802 pravdepodobne tiež nie nový. Na vrchu organu bol anjel s nápisom: „To večné evanjelium“. Bol viackrát opravovaný a pokúsili sa ho zachrániť ešte v roku 1905. Nahradil ho nový organ od budapeštianskeho majstra Otta Riegera. Tento bol vysvätený 9. februára 1913 a slúži dodnes.
Nie je presne známe kedy a aké zvony patrili evanjelikom, i keď ich bezpochyby mali. Prvé známe sú dva. Väčší 150 kg mal latinský nápis: „Tento zvon bol darovaný batizovskej cirkvi z titulu patronátu osvieteného a urodzeného pána Imricha Horváta-StančičadeGradec a osvietenej a urodzenej pani Žofie Mariášiovej ku Božej sláve za účinkovania farára Mikuláša Mádaya v roku 1729.“ Keďže tento zvon 13.júna 1756 pukol, dala ho vdova po Františkovi Mariášim staršom preliať. Po renovácii mal 260 kg a niesol takýto latinský nápis: „Obnovenie tohto zvona zaobstarala slovutná pani Zuzana Szontágová, pozostalá vdova po Františkovi Mariášim staršom s pridaním jedného centa zvonoviny roku 1757.“
Druhý menší zvon vážil asi 100kg a mal nápis: „Tento zvon je obnovený s pomocou trojjediného Boha pre artikulárnu evanjelickú batizovskú cirkev na slávu Najvyššieho za účinkovania Mikuláša Mádaya roku 1719.“
Do novej drevenej zvonice sa za farára Andreja Bartala zaobstarali aj ďalšie dva nové zvony od budapeštianskej firmy Jána Thúryho. Vysvätené boli 23. júla 1899. Väčší vážil 605 kg, menší 378 kg. Počas prvej svetovej vojny boli tri zvony zrekvirované. Zostal len 378 kg zvon ktorý slúži dodnes. Je na ňom nápis: „Nákladom svojim ev. aušp. vyznania cirkev batizovská roku Páně 1899.“ „ Ó Bože ráč chrániti cirkve své“ „Živých povolávam, mŕtvych oplakávam a hromy rozhániam!“ Slova Božieho kazateľ: Andrej Bartal, cirkevný inšpektor Pavel Weszter, kurátor Andrej Zbell-Cisárov. Ulial a namontoval Thury Ján a syn Ferencz, Budapešť roku 1899.“
Po vojne si cirkev v roku 1924 zaobstarala nový 630,5 kg veľký zvon. Sú na ňom nápisy: „Ó Bože ráč chrániť cirkev tvoju! Ev.a.v. matkocirkev Batizovce 1924. Vojna vzala, láska dala. Ulial Adolf Friedman v Sabinove.“
Počas záverečnej liturgie služieb Božich sa v minulosti chodilo na oferu okolo oltára. K tomuto účelu slúžila pokladnička ktorá nesie nápis: „Na pamiatku svojich zomrelých Pavol Povec Fifičkin i s manželkou r. 1902.“
Na staršom krčahu na víno ku večeri Pánovej je nemecký nápis: „Toto je moja krv, pre odpustenie vašich hriechov. Dar Wurttembergského spolku Gustáva Adolfa.1867“
Na kalichu na víno ktorý sa ešte dnes používa je latinský nápis: „Na zhotovenie tohto kalicha zadovážil financie František Mariáši z Markušoviec so svojou milostivou manželkou Zuzannou Szontág pre cirkev evanjelickú artikulárnu batizovskú. Roku Pána 1748.“
Na obvode staršej tácky v krstiteľnici je latinský nápis v preklade: „Choďte, učte národy, krstiac ich v meno Otca i Syna i Ducha svätého. Matúš 28,19“
Z novodobej histórie možno spomenúť zadováženie krištáľového lustra ku storočnici posvätenia kostola v roku 1891. Dnes je zavesený pred oltárom. V roku 1928 vymenenie šindľovej krytiny na kostole za eternitovú. V roku 1934 pripojenie kostola na jednosmernú elektrickú sieť tzv. Povecove dynamo a zavedenie elektrického osvetlenia. V roku 1941 ku 150. výročiu posvätenia kostola bol kostol vymaľovaný zvonku aj zvútra, pripojený na verejnú trojfázovú elektrickú sieť, dodané nové svietidlá v kostole – dva lustre a štyri svietniky, podlaha kostola vykladaná prírodnými kameňmi bola nahradená liatym terazzom. V roku 1952 bol namontovaný el. ventilátor pre mechy organa. V roku 1955 bol zriadený park pri kostole, v roku 1957 oplotenie kostola a začiatok výstavby murovanej veže a dvoch bočných prístavkov. Veža bola slávnostne posvätená biskupom VD Štefanom Kátlovským v roku 1960 znova 4.decembra. V 1968 bola eternitová krytina vymenená za pozinkovaný plech, v 1969 nová fasáda. V rokoch 1971-73 boli osadené nové borovicové lavice. V 1975 vymaľované vnútro kostola, vyčistený organ, v 1978 očalúnené kostolné lavice, v 1981 pozlátené niektoré kostolné predmety. Ku 300-ročnému jubileu znovuzriadenia cirkevného zboru v roku 1982 bola vymaľovaná fasáda, slávnostným kazateľom bol gen. biskup Ján Michalko. V 1989 boli vymenené akumulačné pece. Pri 200-ročnici posvätenia kostola v roku 1991 bol gen. biskup Pavol Uhorskai.V 1997 sa zhotovilo nové el. kúrenie v laviciach. V 1999 bol namontovaný elmag. pohon zvonov. V 2006 bol odstránený plot okolo kostola. V 2008 bol zhotovený bezdotykový pohon zvonov. V 2009 oprava nachýleného oltára a nová ohrádka okolo neho. Nespomínam tu mnohé maľovania zvnútra, zvonku, strechy a opravy fasády.
„O vojenskej kariére generála Ondreja Máriašiho je niekoľko zachovaných dát. Už ako 16 ročný vstúpil čo kadet do 37. cisárskeho kráľovského pešieho pluku grófa Siskoviča; o 3 roky stal sa už praporečníkom a v 8. reku svojej vojenskej drahý unterlajdinantom /Unteriemtenant/; o rok neskôr oberleidenantom; v napoleonských vojnách majorom, oberstom a generálmajorom; od r. 1813 poľným maršalom po čom r. 1832 odišiel do penzie ako „Feldzeugmeister“. V týchto hodnostiach zúčastnil sa víťaznej bitky proti Napoleonovi u Asper dňa 21. a 22. mája 1809, po čom sa práve stal generálmajorom, veliteľom brigády 6. armádneho zboru; ďalej pri prehranej bitke u Wagramu 5.- 6. júla 1809, ktorá jeho zásluhou sa nestala pre rakúske vojská nepriaznivejšie osudnou, keďže O. Máriaši zbadajúc po porážke úmysel nepriateľa obísť pravé krídlo 6. armádneho zboru postupom na mestečko Hollabrunn, rozhodne sa mu postavil na odpor a v úporných bojoch od 9. hodiny rána udržal svoje postavenia v granátmi zapálenom mestečku odrážajúc útoky nepriateľa, ktorému takto bolo znemožnené prenasledovať ustupujúce rakúske armády. Za toto bol generálmajor Ondrej Máriaši v armádnom rozkaze z 13. júla vyznamenaný rytierskym krížom radu Márie Terézie. Aj v prehratej Rakúšanmi bitke pri Drážďanoch, 26.-27. augusta 1813 a rozhodnej, víťaznej bitke pre nich u Lipska, 16.-19. októbra 1813 vyznamenal sa tento do tej miery, že na poslednom bitevnom poli ešte ho dostihla správa o povýšení na poľného maršala. Keďže sa Napoleon oženil (po 2. krát) s dcérou cisára Františka I. /l792 – 1835/nástupcu Leopolda II. svojho otca, s Máriou Ľudovikou, ustalo načas nepriateľstvo medzi Franciou a Rakúsko-Uhorskom, v dôsledku čoho naše vojská, ako pomocné pluky zúčastnili sa s Ondrejom Mariášim v Napoleonovej vojne proti Rusku, na strane Napoleona. Tu, v Rusku bol i v páse ranený, a získal si ruský veľkokríž radu Anny a 37. peší pluk, pri ktorom bol 33 rokov, bol pomenovaný jeho menom. Na svojom tele napočítal 47 rán utrpených vo vojne. Medzi iným delová guľa mu odtrhla polovicu mäsa sedacieho svalstva a túto guľu dal upevniť v Batizovciach nado dvere Máriášiovského kaštieľa s nápisom „Memento mori“ t. zn. „Pamätaj na smrť“. O jeho vojenskom povahovom založení svedčí napr. aj tá okolnosť, že ešte v kaštieli, teda v súkromnom bývaní, jeho izba, tzv. Generalzimmer bola vymaľovaná olejovými farbami s vojenskými námetmi, ktoré len vr. 1917 boli hlinkou zabielené a zamaľované. Guľa však, ktorá v tejto izbe /je to rohová izba v predu na frontálnom ľavom krídle/ bola zavesená, má sa nachádzať dodnes v košickom múzeu.
O závažnosti jeho vojenského postavenia vydáva svedectvo i táto príhoda z jeho života. Keď v r. 1829, v čase, keď O. Mariášibol už na odpočinku, chceli jeho regiment pomenovať podľa niektorého iného zaslúžilého vojenského hodnostára a tým vlastne tento regiment odňať O. Mariášimu, alebo dať ho dvom pánom /vlastníkom/. O. M. rázne napísal na kompetentné miesta že to prijme, ale že zloží a vráti všetky vyznamenania a rady späť a do budúcna zriekne sa toho aby hovoril, že by niekedy bol slúžil v rakúskej armáde. Energická jeho reč, vskutku vojenská, sa neminula úspechu: regiment zostal i naďalej jeho regimentom. Samotná jeho rodina si na ňom veľmi zakladala. Bol totiž prvým zo zemepánov, ktorý sa stal cisársko-kráľovským komorníkom. Doposiaľ sa dostali k tejto vysokej hodnosti iba magnáti – rodení šľachtici. Do stavu barónskeho bol povýšený 1. decembra 1810.“
Pramene: Ondrej Šimek, Kronika Batizoviec
Zápisnica kanonickej vizitácie matkocirkvi batizovskej z roku 1914
Články z časopisov Evanjelický posol a Cirkevné listy